Bol som v Medžugorí :

Doniesol som si na toto miesto svoju nedôveru v Pannu Máriu a zázraky. V Pána som, ale veril. Tam, na sv. omši : šomral som na celý svet a so zaťatosťou som pozeral do zeme, že to o Márii nemôže byť pravda a veľa vecí o zázrakoch je vymyslených. Chcel som niečo viac. Zrazu som zodvihol hlavu, bolo tam postihnuté dievča. Na svoje miesto sa vrátilo od podávania eucharistie skoro po štvornožky, keby sa nedržalo ostatných stoličiek. Keď sa usadilo, videl som ako sa presvedčivo s veľkou odovzdanosťou modlí. Bolo to presvedčivé, ako to myslí vážne. Sklonil som hlavu. Za dve minúty som hlavu zdvihol opäť a predo mnou sedel vo vozíku mladý chlapec. Úplne pred mojim očami, sedel tam chlapec bez nôh, ruky mal preložené na svojom hrudníku a pod nimi pevne zvieral ruženec zavesený na krku. Modlil sa, s úsmevom pozeral do neba a čakal na eucharistiu. Znova som sklonil hlavu, ale teraz som sa rozplakal. Uvedomil som si, že som bol hlupák, pretože všetko to, čo mám, mi stačí, a nemám toho málo. Moje vzlykanie bolo také hlasné, že som zaujal aj jeho pozornosť. Postavil som sa, šiel som s plačom pre eucharistiu, pozeral sa na mňa z dola, ako keby zo zeme, zo svojho vozíka. Stretli sa nám oči. Keď som sa vrátil, chlapec tam už nebol. Hľadal som ho, chcel som mu poďakovať, ale nenašiel som ho. Sadol som si pod strom, ktorý tam bol, na okraj chodníka a pozeral som na nebo. Nikdy v živote som také nevidel. Oblaky boli také ohnivé, že osvetľovali celé miesto, kde zostalo po sv. omši len hŕstka ľudí. Jedno malé dieťa šlo okolo, a chcelo sa ma dotknúť, mojich sĺz, ktoré som mal na mojej tvári. Po tom všetkom, som si uvedomil :

našiel som svoju úbohosť.             Michal