Bol som v Medžugorí :

Doniesol som si na toto miesto svoju nedôveru v zázraky a nepoznanie. Tam, na sv. omši pred Bohostánkom : šomral som na celý svet a so zaťatosťou som pozeral do zeme, že to o Márii nemôže byť pravda, že to sú nezmysli pre staré babky a veľa vecí o zázrakoch je vymyslených, aby cirkev mohla manipulovať ľudí. Pozeral som radšej do zeme a sprevádzal ma veľký hnev, pretože ak by som sa na niekoho pozrel, asi by som vybuchol a nedopadlo by to dobre. Zrazu ma niečo nutkalo  zodvihnúť hlavu. Bolo tam postihnuté dievča, ktoré sa samo po svojich nohách vracalo od podávania eucharistie. Malo krivé nohy, slabo sa držalo na nich, celé boli do tvaru X a ak by sa nedržalo ostatných operadiel stoličiek, neprešlo by ani krok. Nič ju netrápilo, a keď sa usadilo, videl som ako sa presvedčivo s veľkou odovzdanosťou modlí. Nič ju netrápilo, sršala z nej radosť.  Na chvíľočku som sa zamyslel a skludnil som sa. Povedal som si, aká je veselá a vôbec jej nevadí, že nemôže chodiť.  Sklonil som hlavu. Za dve minúty ma opäť premáhal hnev a mňa opäť niečo nútilo, aby som sa pozrel pred seba. Tak som zdvihol svoju hlavu rovno pred seba a predo mnou, asi dva metre sedel mladý chlapec v invalidnom vozíku. Úplne pred mojim očami, sedel tam chlapec bez nôh, ruky mal preložené na svojom hrudníku a pod nimi pevne tisol ku sebe ruženec zavesený na krku. Modlil sa, s úsmevom pozeral do neba, opäť ďalší postihnutý, ktorý sa usmieval a čakal na eucharistiu. Znova som sklonil hlavu, ale teraz som sa rozplakal. Uvedomil som si, že som bol hlupák, pretože všetko to, čo mám, mi nestačí, a nemám toho málo. Prišiel som sem po svojich, nie som na nikom závislý ako tento chlapec, mám krásne deti a ženu, som zdravý... Všetok hnev zo mňa v momente opadolMoje vzlykanie bolo také hlasné, že som zaujal aj jeho pozornosť. Postavil som sa, šiel som s plačom pre eucharistiu, pozeral sa na mňa z dola, ako keby zo zeme, zo svojho vozíka. Stretli sa nám oči. Keď som sa vrátil, chlapec tam už nebol. Hľadal som ho, chcel som mu poďakovať, ale nenašiel som ho. Sadol som si pod strom, ktorý tam bol, na okraj chodníka a pozeral som na nebo. Nikdy v živote som také nevidel. Oblaky boli také ohnivé, že osvetľovali celé miesto, kde zostalo po sv. omši len hŕstka ľudí. Jedno malé dieťa šlo okolo, a chcelo sa ma dotknúť, mojich sĺz, ktoré som mal na mojej tvári. Po tom všetkom, som si uvedomil :

našiel som svoju úbohosť.             Michal