Podporujeme hodnoty

Manželstvo je to, aby sme mohli slúžiť živému Bohu. Je to jazmín, kvety na božej lúke, je to koniec židovstva, je to očistenie nášho svedomia.

Boh dal chlapa do manželstva, aby mu v Jeho plánoch nezavadzal. V manželstve je veľa záchytných bodov, ako prísť do neba. Ale nekupujeme len tak niečo, čo ľahko prenikne. Preto sa máme správať ku svojej žene — oduševnene. Manželstvo je nádej, manželstvo je kultúra neobmedzená, ktorá je vidno.  Manželstvo je milosť. Taká milosť, že keď si predstavíš, že si u kata a zrazu môžeš ísť. Manželstvo je ako perfektný čas , čo ti bude slúžiť na tvojej ceste k Bohu, ako keď si vyberieš

nejakú super značku auta, a na ňom sa vezieš. (MT)

Tu sa stále stretávame

Na vŕšku Kostelec bol kedysi hospic. To bol taký útulok pre pocestných
a v ňom žili mnísi. A títo mnísi sa rozhodli, že si tu v dedine postavia aj kostol a vybrali mu aj miesto. Ale čo sa nestalo: voly a kone, ktoré ťahali vozy s kameňom na stavbu kostola, zabočili aj s nákladom vždy na miesto terajšieho kostola. No furmani ich prinútili ísť až na to pôvodne vybrané miesto a kameň z vozov tam skladali na veľkú kopu. Majstri murári a kamenári stavali z toho kameňa múry kostola. Lenže to čo cez deň postavili, našli ráno vždy zbúrané a rozhádzané. A ešte aj z kopy ťažkého kameňa im každú noc ubúdalo. Skúšali to znova a znova, ale keď sa to stále opakovalo, zaumienili si, že budú po nociach strážiť, kde sa im ten kameň stráca. A v noci strážcovia videli malé dieťa, ako obchádza kopu kameňa dookola a tá kopa sa navidomoči zmenšuje. Keď na dieťa skríkli, začalo utekať a zastavilo sa až na mieste terajšieho kostola. Tak sa naši predkovia rozhodli zmeniť svoje plány a postaviť kostol tu na tomto mieste, kde stojí až doteraz už skoro 700 rokov. A obyvatelia okolitých dedín ich vraj od toho času nazývali aj „kostelskí“...